Rozdiely medzi kultúrnymi skupinami často vedú k diskriminácii alebo nepriateľstvu. Vedci z univerzity v Zürichu teraz experimentálne demonštrovali, ako vznikajú kultúrne skupiny a ako sa uprednostňujú členovia vlastnej skupiny. Kľúčovú úlohu tu zohrávajú symbolické znaky. Dielo ekonóma prof. Ernsta Fehra sa objaví v "Vede" 26. septembra 2008.

Rozdiely medzi kultúrnymi skupinami často tvoria základ pre predsudky, zvýhodňovanie členov vlastnej skupiny a ľahostajnosť alebo aktívne nepriateľstvo voči členom iných skupín. Tieto tendencie podporuje rozsiahly spoločenskovedný výskum, ale aj každodenné správy o etnických konfliktoch, ekonomickej diskriminácii a nepriateľstve medzi náboženskými skupinami. Málo sa však vie o tom, ako vznikajú kultúrne skupiny, čo definuje členstvo v skupine a aké prostredie prispieva k uprednostňovaniu vlastných členov skupiny.

Aby zaplnili túto vedomostnú medzeru, vedci vo Švajčiarsku vykonali sériu experimentov, v ktorých sa v kontexte experimentu museli objaviť kultúrne skupiny – ak vôbec nejaké boli. Výskumný tím zahŕňal Charles Efferson, evolučný ekológ na univerzite v Zürichu, ako aj dvaja ekonómovia prof. Ernst Fehr, tiež z univerzity v Zurichu, a prof. Rafael Lalive z univerzity v Lausanne. Subjekty museli hrať koordinačné hry, čo boli strategické sociálne interakcie s viacerými rovnováhami. Klasickým príkladom takejto koordinačnej hry z bežného života je rozhodovanie, po ktorej strane cesty sa má jazdiť. V zásade môžeme jazdiť na pravej a na ľavej strane: každá strana je takzvaná rovnováha, ale zásadná je koordinácia alebo dohoda o tom, ktorá strana sa používa.

V experimentoch uskutočnených v Zürichu sa testované osoby často ocitli v situácii, ktorá vyvolala nesúlad s očakávaniami. Zatiaľ čo niektorí hráči očakávali dohodu o správaní A, iní očakávali záväzok k správaniu B. Keď boli prítomné takéto odlišné očakávania, vznikol potenciál pre silne zapojené sociálne interakcie, analogický scenáru, v ktorom si niektorí ľudia myslia, že jazda po ľavej strane cesty je najlepšia, zatiaľ čo iní si myslia, že optimálna je pravá strana cesty.

Funkcie sa stávajú dôležitými

Hráči rozhodovali nielen o správaní, ale museli si vybrať aj trojuholník alebo kruh. Tieto náhodné symbolické prvky nemali priamy vplyv na hru. Spočiatku boli nezmyselné, pretože nedokázali spoľahlivo predpovedať, do akej miery jednotliví hráči očakávali koordináciu. Keď sa však hráči s rôznymi očakávaniami zmiešali, spôsobilo to slabé štatistické spojenie medzi vlastnosťou a správaním. Tento efekt sa vrátil späť do systému a časom sa zvyšoval. Po tom, ako sa štatistické spojenie týmto spôsobom upevnilo, ukázalo sa, že partner s rovnakou charakteristikou bol v priemere aj partnerom s rovnakými očakávaniami ohľadom typu koordinácie. Hráči sa potom vyhli nákladnej nesprávnej koordinácii tým, že sa rozhodli komunikovať s inými ľuďmi s rovnakými vlastnosťami. Takéto zaujaté sociálne interakcie predstavovali experimentálnu verziu etnocentrického postoja, ktorý sa vyvinul v priebehu experimentu. Nakoniec bola vytvorená skupina pozostávajúca z trojuholníkových subjektov, ktoré interagovali s inými trojuholníkovými subjektmi, ako aj kruhových subjektov, ktoré mali kontakt s inými kruhovými subjektmi.

Charles Efferson, odborný asistent na Inštitúte pre empirický ekonomický výskum na univerzite v Zürichu, povedal: „Je to ako keby existovali dve ulice: jedna pre ľudí z trojuholníka, ktorí očakávajú, že budú jazdiť po jednej strane ulice, a druhá pre kruhových ľudí, predpokladať, že ľudia jazdia na druhej strane cesty. Každý sa môže vyhnúť kolíziám jazdou výlučne po vlastnej ceste. Potenciálna cena, ktorú za to spoločnosť platí, je však roztrieštená

Obyvateľstvo: Každý sa vyhýba ľuďom s inou vlastnosťou.“

Dve podmienky

Vedci zistili dve podmienky, ktoré museli byť splnené, aby sa táto situácia v experimente vyvinula. Po prvé, hráči museli byť v prostredí, ktoré vyvolalo nesúlad s očakávaniami. Ak na druhej strane existovali konzistentné očakávania – napríklad, že sa jazdí vľavo – tak sa testované osoby v očakávaniach od seba líšiť nemuseli. Charakteristiky teda nenadobudli význam ako prediktory správania a hráči nepreferovali svojich vlastných členov skupiny.

Po druhé, charakteristiky museli byť voľne voliteľné a tiež kontrolovateľné v priebehu času. Ak si napríklad subjekty mohli vybrať funkciu len na úplnom začiatku hry a nemohli ju prepínať, keď sa ich očakávania formovali alebo menili v priebehu času, funkcie nezískali predikčnú silu. A hráči sa nerozhodli vytvárať skupiny ľudí s rovnakou črtou.

Keď však boli prítomné obe podmienky, vlastnosti sa časom stali čoraz presnejšími prediktormi správania a hráči vykazovali čoraz väčšiu tendenciu spájať sa s ľuďmi s rovnakou vlastnosťou.

Ernst Fehr, riaditeľ univerzitného výskumu zameraného na základy ľudského sociálneho správania na univerzite v Zürichu, vysvetlil: „Keď sa táto situácia vyvinula, bola mimoriadne stabilná. To naznačuje, že ak tento trend smeroval k uprednostňovaniu.“ členov vlastnej skupiny, mohlo by sa to rozšíriť z jednej sociálnej dimenzie, v ktorej je to prospešné pre všetkých, do inej dimenzie, v ktorej je škodlivé.“

Zdroj: Zurich [Uni]